m-bryo

Nitra, jún 2001: Po zhruba mesačnom výcviku, ktorý sa koná v meste pod Zoborom, sme každí už túžobne očakávali na svojich útvaroch, kedy sa naša jednotka presunie na neďaleký ostrov v Stredozemnom mori, na Cyprus. Tá chvíla nastala a každý sa musel v jeden štvrtkový deň dostaviť do výcvikovej základne mierových síl, kde každému pridelili výstroj vojaka mierových síl. Vybavili sa ešte formality, ako je založenie si bankového účtu, a ďaľších personálnych a iných formalít. Víkend sme mohli ešte naposledy stráviť medzi najbližšími, ale v nedeľu večer toho týždňa sme sa museli bezpodmienečne prihlásiť na základni. Ešte dve dni a letíme, pomyslel som si. Ja som bol pridelený do ženijnej čaty ako správca skladu všeobecného materiálu. To ma predurčovalo k tomu, aby som odletel v prvej rotácii na miesto určenia. Veď som predsa musel prevziať celý sklad od môjho predchodcu, rakušana. Druhá rotácia letela až týždeň po nás. Pondelok prebehol rýchlo, a každý sme už boli myslou na ostrove. Stále sa nám vynárali otázky,aké to vlastne bude. Boli sme plní očakávania niečoho pre nás nového a vzrušujúceho. Síce medzi nami sme mali aj skúsených harcovníkov z nisie v bývalej Juhoslávii, ale každá misia je predsa iná. Mali sme teda na pri posteliach prichystané batohy a len sme čakali na povel k odchodu. Tú noc som ťažko zaspával, hlavou sa mi preháňali myšlienky. Okolo 01:30 sme mali budíček. Prišli nákladné autá do ktorých sme vyložili svoje batožiny. Boli rozlíšené podľa štítkov s menami na batožinách, aby na ostrove vedeli do ktorej oblasti ich majú poslať. Ja som mal červený štítok, a to značilo, že moje budúce pracovisko bude na severnej časti ostrova kontrolované turkami. Aby ste boli trochu v obraze, stručne Vám vysvetlím politickú situáciu na ostrove. Veľa turistov ani nevie, že ostrov kde trávia svoju dovolenku je na severnej časti obsadení turkami. Hlavné mesto Cypru je ako jediný štát v Európe rozdelený na dve časti, kde južnú časť mesta kontrolujú grécky cyprioti a severnú časť tureckí. Týmto spôsobom je rozdelený celý ostrov. Tá menšia časť patrí turkom. Na tomto malom cípe ostrova je nasadených cca. 40 000 !! vojakov tureckej republiky, čo je mnohonásobne viac ako má naše Slovensko. Okolnosti tohto konfliktu Vám nebuem vysvetlovať, lebo si myslím, že by som zašiel velmi do politiky čo by bolo velmi subjektívne, a nie je mojím cielom, aby som vynášal nejaké závery a nadržiaval niektorej zo zúčastnených strán na konflikte ktorý bohužial trvá dodnes! Toto je alfa a omega príslušníka mierových síl OSN! Takže vrátme sa na našu základňu kde už naše veci a batožiny boli naložené na nákladných autách a smerovali na letisko Milana Rastislava Štefánika v Bratislave. Museli vyraziť skôr, lebo batožiny podliehajú colnej kontrole, a pri ich množstve to bol zdlhavý proces, a neradi by sme dlho čakali na letisku. Bolo sychravé studené počasie a boli sme radi, keď sme mohli ostať vo vzhriatom autobuse. Kolesá lietadla sa odtrhli od pristávacej plochy letiska a za zvuku hydruliky sa zasunuli na svoje miesto v podvozku. Hľadiac z okrúhleho okienka lietadla egyptskej leteckej spoločnosti vidiac úrodné polia môjho kraja, som sa v tichosti rozlúčil so svojimi blízkymi, priateľkou, kamarátmi. Ledva sme sa ocitli vo vzduchu, už lietadlo muselo klesať, aby pristálo na letisku Ferihegy v Budapešti. Nastúpili naši maďarskí kolegovia a mohli sme letieť ďalej. Pre niektorých mojich kolegov bolo fotenie s čiernou stewartkou priam životný zážitok :). Na monitore televízora sme sledovali trasu nášho lietadla., keď som si všimol na mojej strane ostrov Rhodos. Už sme blízko, pomyslel som si. O necelú hodinku sa nám nám pred očami objavilo pohorie Troodos, najvyšší položený bod na ostrove. Naše lietadlo smerovalo na letisko v Larnace. Toto letisko je pri pobreží a lietadlá majú letovú zónu z opačnej strany, takže sa musí lietadlo otočiť o 360 stupňov, aby mohlo pristáť. Lietadlo sa prudko naklonilo, keď pilot otočil svoje lietadlo. Po pristátí sme sa každí vybrali k východom. Keď som vystúpil udrela ma taká horúčava, akú som ešte nezažil.Však bol koniec júna, a turistická sezóna už bola v plnom prúde. Tak to teda bola zmena klímy v priebehu troch hodín.Už sme sa boli nedočkaví, aby sme si mohli vymeniť maskáče za púšny vzor, ktorí bol z prievzdušnejšieho materiálu. Po ďaľších formalitách sme mali spoločný nástup. Privítal nás veliteľ rakúsko-slovinsko-maďarského kontingentu a náš veliteľ, ktorý tam prileteľ pred nami aj s kľúčovým personálom. Každému bola vydaná identifikačná karta, ktorá nahradzoval aj pas a víza na tureckú stranu. Nasadli sme do pripravených bielych áut so znakom UN, a presunuli sme sa ďalej. Celú krajinu pohltila iba jedna farba. Všetko bolo hnedé, vyprahnuté a vysušené. V hlavnom meste Nicosie, ktorá je zhruba od letiska v Larnace 45 km, natankoval náš rakúsky vodič na čerpačke BP náš mikrobus. Kolóna sa mohla presunúť ďalej. Predpopsledná zastávka bola na takzvanom hraničnom prechode. Vítala nás tam tabuľa Kuzej Kibris Turkiye Cumhuriyeti(Severo-cyperskej tureckej republiky). Po zdvihnutí rampy sme sa ako jedni z mála slovákov ocitli na uzemí ktoré ešte málo turistov mohlo vidieť na vlastné oči. Oproti gréckej časti ostrova to bola úplná zmena! Bolo už vo vzduchu cítiť vôňu blízkeho orientu. Táto oblasť bola evidentne zaostalejšia. Po dlhej diaľnici? ktorá je iba jedna na tejto časti sme sa ocitli v druho najväčšom meste tureckej časti vo Famaguste. Alebo ak sa Vám lepšie páči po turecky Gazimagusa, alebo grécky Amochostos. Toto mesto s bohatou históriou sa na istí čas stane našim prechodným domovom. Náš kemp Duke Leopold IV sa nachádza na začiatku mesta, hneď v susedstve veľmi peknej a veľkej univerzity. Keď sme konečne našli svoje batožiny, mohli sme sa vybrať na svoje ubytovanie. Zoznámili sme sa s našimi rakúskymi kolegami a po namáhavom dni za spevu cikád som sa odobral na svoj vytúžený odpočinok.